10. Depresia, úzkosti či narcizmus majú korene v detstve

Vytajte! Som barbora Marikova a toto je podkázd lúdskost. Dnes o tom ako traú ma zdectva mení naše prežívanie, naše partnerské vstjáhy a vstjáhy dete. Neda a vnoho som sa v lúdskosti rozprávala z psychý atryčkov Natalio Káščakovô, o tom ako zážitky zdectva vplívajú na naše fyzické zdravie. No a viaceristě mi písali, že ste v djaká tejto epizohodie začali v nímarču sa s mami deje. A ja sa stoho velmi těším, labo si myslím, že rozumie cebe samé muči samé je v životě klúčové. Dnes sa o traúme zdectva budeme rozprávat znova. Ten to krado tom ako súvisi z našim prežívaním. Budeme hovoríť o depresi, úskosti a hrôzných typov závislostí, ale napríkladaj o narcizme. Vybo všetky tie toťa škostín zvíčajne súvisia z týma kozmesa cítili, keď sme boli malý. Katarina Karasova je skuse na psychologička, psychoterapeutka a je ekspertka v oblasti psychotraumatologie. Dohé roky pomáhala ľudom v terapí a dnes už najmev zdila vásvoje kolegňa a kolegouterapeutou. Pitať sa je budem nielen na trauma, ale aj na terapí uktorámu, že nám či našim blízkým pomodstv. Máť sa v životě lepšie. Katka, vytajte v podkastie ľudskost, mega som se těšila na ten to rozhovor. Lebo výzpoľú skoleginiami a kolegami prínášať je podľa mňa na Slovenskô prvotrydné poznatky o traumatizácii. A zauj máme takto nauvod ako ste sa výosobne dostalíktej med traumatizácie. Ďakujem veľmi zapozvanie a jisíto veľmi vážim, že teda možem byť súčestil tohto podkastu. Lebo už to samotne slovo ľudskost, keď som zachytila, že teda pod tým to názvom sadieje. To seria tak som sa veľmi potěšila, lebo som je to, že to je niečo, čo nám tu veľmi hýbev, to je to spoločnosti. Priem o to aj súvisístou te môj traumatizácie. Lebo som je to, že to je niečo, čo sa týka každáho. Takže sa to týkaľa teda aj mňa. Tým, že som sa rozhovodla, že teda chceme sa venovť psychologii, pomérne šť skoro na strednej škole. Lebo som je to zalo zaujím, že tý je ludské vstjáhy. Pod sať aj u veľký potenciál, že jednak sa môže stáť, že nám prínie sú niečo, čo nám pomáha, čo nás lieči, čo je veľmi životne dôležite pre nás. A na druhej stranie sa aj môže stáť, že tam prýdje k mnohým zranie nem. A prave pre to má zauj malo, že ako môdzná pomudň, ako tomu, aby tie zranie, ja sa po tom môli hojť. Takže, cestú psychologii, umso msa dostala. A mňa prýdje výnimočné prave to, že sa zauberáť je traumo, alebo psychotrauma teologii, alebo to to nie oblast, ktorá je úplne bežná v slomenských psychoterapii, prečo prave táto oblast, ako si sa konkrétne k nej dostá. To výzera tak, že ako by ta traumá bola neká jedna konkrétna u dalost, že v tom minuľa mpoňí manie, možno, že je v psychologii sa to bravo tak, že človeka treba prívy je sktomu, aby si spomenu čo toto da bola ta traumá, ktorá sa môstala, a že to da tu traumu treba spraco, a ja potom ten človek bude ako by v poriadku. A ja vlastne počeste to psychologické práce som zistila, že všetky táskosti, z ktorými ľudia prichadzajú, v moje praxi, asi v 100% to 3% do ch súvisia, nieako zne spracovanými zraniu cimi zážitkami, toto je niečo, že čo možno nevizera ako tá jedna velka utajova na trauma, ktorú zicičlovek nie pame tá, ale to je možno to by tisíc malých momentov, kedy vlastne se nie dostalo človeku to, čo by potreboveľ, a má to velmi níčive následky potom. Som zistila, že táto optika je možno nejakým spôsobom na pomocnejšie, a pri tom liječení človeka ako kéti býzmeho nálepkovali, že má depresivu, má úskost, má nejaké závy, slosti proste, caľa škala, diagnostos existuje, a velka časmoje prakste teda bola, a je vyžo práta na psychiatrie, a v tom klasickom takom klinicko psychologickom prostredí, a tak som chľadal nejaký pohľad, ktorí možno byť viat, možno napomocný pri tej terapii. Ako te da vznik a trauma čo všetkom možno byť pre nástraúmatizujúce? Čo je dôležite je, že trauma je to, čo sa vlastne, děje vôvnú trí človeka? Počas toho ako on prehada nejakou udalo stil, alebo nejakým zážitkom, že nie to ani tak len o tom, že čo prehada zvonka, ale je to od tých pocitoch ochrozenia, o pocitie bezmoňstí, o tom, že to je niečo nepredvídatelné, a toto sa stretne z tým, že v tom momentie ten nervovi systém človeka nie musí byť v dobrých kondiciť dostatečnáto, aby to to na budenie mohol stravit. Čiže keď presahuje to na budenie v nerovej sústáve, ktoré spôsobena niečím čo sa uděje, tu momentálmo kapecitu, tak vtedy nastanie to, že niekto rety je spojnia sa ako by odpojane uronalne, a dode k tomu, že nie možete byť stravene, čiže nejaké na budenie ste minulosti pretváva? Čo je nejaký priklat toho skúzmesí rodno na uvodne, a ký uvězd, ja by sme stovedili pretzavit? Príklat može byť na priklat, keď si zobereme tak nečom zdiťstve, alebo myslím si, že je to také celkom aj nečo bežené, že či možno mnohý aj z nás prehadzali, alebo aj teda úklientov, to vidím, že ak na priklat dětia, ja výstavene rodíčovi, ktorí nemi asperatované nejaké svoje traumí. Tak sa može vstade, na priklat, že dětiať koja nejaké ročne, že pláče, aleba máte dany ako emociú, a dajme to može mama, ktorá nie je z týmto v pohodie, tak može zaraagovate nejaké primeranie, že začne kriče dna to dětia, lebo sa bojí o nieho pretože mál nejakú historiu, že možno nejakú príšloť nejaké strácie nejakého dětiaťka pred tým. Ďužený, že ona akože je to dávene, a nejaký viíznam, ale vlastne to mál nejakého dětia nerozumie, že čo sa děje, ani nie ma možnosti utieť, ani nie ma možnosti zautočiť, svoz vrodené reakcie na ogrozenie. Mědějem, že sa može vstade, že názaj zám razne, a to je to odpojenie. Měděj cítilo to ogrozenie, tu bolest pretože, a kto prichedze od človek, od ktorého vlastne závy si život toho dějitiaťka, tak to dějitia urobijí všetko pred to pod vedomem, aby ten človek bol nejakou v pohodie. A je za cenu toho, že vlastne sa odpojí ako by od sebe. Mě prišlošte je zajemave, že ako změ vyrastali bez pečnej vstěhovej vezby, tak tam problém niej len to, čo sa stalo, ale aj točo sa nie stalo, a malo sa stáť. Čo je toho príkladom? Príkladom toho je ten spôsob, ktorí sa používáľ, całkom šírokom, možno je prebehu socializmu, a takže dějitiať prostě keď plače, večer keď ho dávame spalť, ktoré veľ ho nechaj výplakat, je nie treba ho dvíheť, i že nie treba siho pri tuli, ďalšak je ho to prejde. To je to je na príklad toho, že to dějitia potom nieme nejakú inu, možno zlen stýchnut, ale vlastne nás stanie to, že ta vstěhovej vezba podmienuje to, ako ono bude zaobchad, a zajpotomstými svojmi emocija mí, že sa na účiženie, to si nie treba všímeť. A pri tom tie emocije sú signali, ktoré na zudržia vej vzdraví a priživote. Hej, či vojavej veľ všímeť je problém. Ja sa než to dětia vlastne pláče vôla opomô, zalebo spôlije sa na dospilajno, od ktorého očakávania akú reakciju, a te reakcija nie prichadza. Takže to dětia vlastne sa na úči, že nie ma zmysel, že ja dať o pomôsť, že to gníčom mu nevedie. A nie počovať svoje emocije vlastne. A keto sa možno nevedome v tej chwili, len potom pri dú dospili, ktorí nevedia, jak sa týte, alebo to a nie povážujú za zadvaložiť. To len meľne, a keď je neproblá mím nevedia odké. V ránom dětstve zažili traumí, o vplímbnilo to zrejeme aj našu kapacitú reagovať nezkúr na stres. Ako to vzniká? V ránom dětstve sa vývija nervova sústava. Čiže je veľmi dôležité, ako je s nami zaobhádza na akorodíčia na na zreagujú, ako je mnociť je tam to napojenie, prítomné. Je to názaj, o tom, že ako oni s nami zaobhádza, tak budeme po tom mi zosebou zaobhádzať. A to znamená, že ak tam niektoré podniety, ako by nie sú prítomné, tak v podstatie ta tvorba, tých nevyronálnych spojení je obmedena. Čiže ten mozo k dětieť, a ktoré bol za niedbávane, alebo ktoré, a keď šť je tam boli na výše nejaké zážitky, ktoré boli ekstremne o hrozujúce. Tak výzera úplne inek, ako mozo k dětieť, a ktorom sa dostalo odostať točne výžimného aj, močne výžimného zaobhádzať. Čiže tam skutočne prichad za k tomu, že niektoré tie štruktúry, napríkať špecielne taký ten vnútorny alarm, a mikdala, začne byť ako by citlívaíšia tá a mikdala. Čiže ten alarm sa spúšťa aj pri zdanlivom malých podnietoch potom. Je to potom zále, že to znalze, že mnohý rokov často terapie, aby to to nejakým spôsobom sa změrnilo, alebo a byť ten človek snáľčilo za sobou zaobhádzať. Čiže vlastne sa nejakým spôsobom zne. nížuje naša odolnost vôči stresu do budučna. Rozumiem tomu spravne, keď si napríklad predstavím, že diety aj je v pohodnicy separované, už tam zažijenia kýto toksický stres. A nie skúorky, neviem 6-dírokov je šikanovane v škole. Tak zrejme, potom tento podniet tu šikanov nímá ještě citlivéšie a kokebi ten skorý stres nie zažilo. Hej, môčččče. Na zakładie nespracovaných zažítkov, môžu mať ľudia mnoštovo simptomo, ktoré sú aj nazozname medzí na rodnej klasifikácie mentalných porú a ochorení. Tak si ich zopárté, da prejdíme postupne, aby sme si ukazalitie súvislosti napríklad depresia. Tai u nás v mediach často opisovaná koniaka v rodiená chémická disbalancia mózgu záhadna, ale psychotráumatologický pohľa tam vidíají nečo iné. A kú súvislosti možema depresia strámovdectvé? Prb. radě je dôležité si uvedomý, že depresia nie je pričina, ale dôležité dôležité drámovdectvé. A disbalancia no, tak tam je, ale to je dôležité drámovdectvé, ktoré dôležité drámovdectvé, že čom mu tanerova sústava, alebo to je to dječiatko bolový stavené, a po to máke bolitieť je násladné zažítky. Takže, sám zrejme, že mýsa pozráme z toho psychotráumatologického pohľa dúna ľudijsko, ako na pribechy, menej ako na diagnosti. A každý ten človek a je keď možno diagnostický, by bol oznáčený, že je depresivni, ale máte, da nejaký stupen depresie, má nejaký iný tam pribech, a to je to, čo na záuj má. Sám zrejme, že sú tam nejaké spolčné mechanizmi, akéte pribechy, sú rôzno rodeale. To čo, vlastne nezáklad je tej traumatizácie vzniká. To sú určite optika, ktorou on sa pozráná svéd. Čiže vzniká v nejaké presvečenie, čiže, ako je tětia sa preavilo nejakou emočně, že niečo sa mô nepáčilo, alebo sa hnevalo, a ta reakcia odrodíča, bola takážť, že to chcání nie smie, je to je nepriatil na obocáte atmosfer, a to nemusí videon nejaké jednej reakcia, ale to je o atmosfer v rodi neotom, ako sa záopcháť, za zemocia mi v rodi nečome, ako historiu ty rodíča. Kéď tamto záopcháť, za nezemocia mi a te regulácia je naruše, načiže to znamená, že to nie je prípusne, absolutnie sa viedrovedť, kniečomu, alebo teď nemože sa hnevedť, nemože nečo odmieteť, hlavne, aby bol klut, tak sa naučí. Rodičný chopni prijatu negativno emoci, ľedete, že tam sa naučí. Tam sa naučí, to je, že ráčoji si uchovem tam z těch z tým rodičom, alebo nemožem sa od neho od těchovéť. A to, že nemôže môžem, to samoupne zautomatizuje, že je nemožem viedrovedť, nevčiže to znamená, že v do speloztí, kéď si má na stavť nejaké hranice, malbo nejak domu prekracu je hranice. Tak tam vznikne to nabudenie, ale ten do speli už človek neje schopni toto viedriť, bol to môlo, bo tam pripojený ten automatický význam, že to to by jale znamená, že ja vysom strátil toch to človek, a toho je nemožem strátíť. A nisi to neuvvedom, ja nie stane sa to ve doméla, to nabudenie tam o stava, a to da potom, kéď, že môje pocitynie, sú dôležité, a nie, ja nie, sú m dôležité, to potom znamená, že ani nedostaniem to čo potrebem, ani nie ma zmisol o to žiadeť, čiže to také, že má arno z nadmarnos, a to je detresí. To je potom také, že vlastne kopu energie ma stoi to, aby som nejakým svozobom tu mohla, jak zistoť, lebo vlastne všetko čomí vznikne nejaký signa, ale močni, že a to to by som potrvaľ a tady, a to byme to viedlo, tak hnedí je odrezen, že to to nie pretjebať je vysa, to to nie dostají. A to da tým pádom je človek vičerpaný veľmi, aj s toho, a môže to viesť, tak hned čumú takému to. V niekterý skných, čo som čítala, som vydila takú veťu, že depres je hneu obrátený do vultu. Proťi sebe. Čo, ako keby nie vedeli zmeho výadriť, nie vedeli zme sa, zastacami sevala, obrác jameho. Ráčuj poklačíme seba, je to je to vlastne o tom, že výdjem vústreť týle, bo chcem veť pokoj, a to je vlastne častí násvadoť traumatizácie, že musíme nejakú dře toho druheho, nech oni je pokoj, a nech oni je spokojný hlavný, zacenúte, da toho, že mi sa odzvámovšíme odpojitle, bo byť nami je boláve. Čo napríklad úskos neporuchy? A no úskos neporuchy to je dálšie, tak aká tego ria. Veľmi rošírená. A to tiež má súvisloť hlavne, a z tým, že umnohy hľudí, ktorí má úskos neporuchy nechad, zame výchba v stěho uvezbúť, to zame na že boli presne tak ve djený, že to, co oni potrebú to, co oni máy úake pocití, to proste nieje poctatne, a to mô sa nebojeme venoveť to je niepatrične a máy usocitiť neaginak. A teda potom oni sa naučia, že nelepšuje sa výhnúť, ktorý môsť to je tým pocitom, alebo proste to, a tak gníčom mu to nevedí, a potom sa stání vásne to, že človek stráca kontakt stělom, lebo pocití sú v těle, má jej moc, to je neká nábudenie, ktoré je v nerovej sústave, a to v tenerva sústvat nieľa môzoga, ale to je vásne celé tělo. A kieď že mi nie podčuvem ten navigačny systém, ktorí je veľmi môdri, a ktorí nám umoženia, a vizeme prežili, tak sa dostávame potom do problemou, a všetko, čo prichad sa zmútrase nam, ale zdá, že to je oho rozujuce. Čiže to je ta úskosti. Jej, že to je úskost, že je tam neký signal, ale ja nie výjem čo s ním mám rovid, ja nie mám na to výbavu ako vstím zaobcházať. Čiže potom je to také, že ako kedy malé dětiadko nicco pocituje, napríklad mápada taký príklad spraxe, že som mal a niekoho, ktorí to mal problémí zospankom, takže je to je to, že to je to výbavu časť príznak. A tam dám nezvlastně sme zístili, že to vôľ človek, ktorí v dětstve, bo výbavu často sám v noci, že a kedy mal, že dva rokylen, naozej maličko, a že vlastně tam ako kevy v tom človek ustále, pretrvavalo to malé dětia, ktoré je úplnej úskosti, s toho, že vlastne, že ono by mohlo vediai zomried, jej, že bez niejaké od ospeľa ho človeka. Čiže to po to malne, to mu to dá very, ktoré je len dva roky. A no, ktoré malen dva roky, sem nevě oseba nejak, špecielny postrát a nie vý, že ten dôspeľ i či sa vrátí, alebo nie. Čiže to miera tej paniky, je tam obrovské, a to si to tělo zapáme tam, a to znamená, že on sa to samozrejme ten človek naočni, ako kompenzovať v priebech užívo, alebo však sa nozrejme, že sú aj dobre, udelosti, sú aj kwalitnej láska vyluď, nejakost s tymnalu čivírovna meď, ale aj je oslobený, že me nejak veľa stresu, ale bne čo sa ještě uději. Tak nás koči ten stáry primitívny, ako by mechanizmúz, a to je ta panika, a to je vlastne. Dajme to, že nie možem zaspáť, ja a nie ako si nie pomožem, a možem sa to těhať veľmi dloho, a vlastne až kéť prídeme na to, že. ale to je, ako keby to malé dějte, tam vôvnú tristále, ešte bolo, že potrebujeme sa o nějakou postereť, že akoho upokojíť, a čo može teraz už urobiť tento dospeliť človek, aby to to své vnútor neď jeť, ať ako upokojíť, to je ako, že ten protiklát voči tej situaci z minulosti, že vlastne v minulosti tam nikto nie bylo, čiže tam nemahlo to byť regulované, to nabudenie, ale teraz už je aj ta dospela véziať toho človek, a tu prítomné, a vlastne to v tej terapii používame na to, aby vlastne ten človek ta dospela jeho časť sa učila vlastne postereť o tu dětsku, ktorá je tam tá zraniana. Ale najprtov musíme uznedia dostet sa teda do kontaktu. Jasne. Ču napríklad závislosti. Tam psychotraoma tologický pohlad, a k tomu spravne rozumiem, považuje závislostný za problém, samotný, ale už nejaký pokus človeka o jeho riešenie, čiže ta otázka nie je, že prečo niekto pije, ale čoho trapi, že potrebuje pít. Povecť ti nám o tom viac. A to je to zámeranie na tu bolest, ktorá je pod tým, to je to čo je to psychotraoma tologické, že vlastne s vnímame ako klovek závisloste, da je môžete byť a píti, ale baj čokolovéginé, za nejakú strategiu, ktorá poskytujenie, niejaké ako keby zvládnutielné riešenie, preto človeka, jaké samozrejeme, že tie dôsledky tohlo dobe nesudobražon vlastne pretrváva, prítom správení za avislom aj napriek tomužemu to škodí, ale to je iba to, že vlastne nie mag týspozyci, že jednu inu strategiu, ktorá by bola zdravšia, čiže ako náhalé, ju budemeť, tak nebudeme potrebodť, to to robí, hej, čiže trošku sa výchýbame také stigmatizácii. Tych to ľudí, lebo je to názají, je to obrané pro tý bolesti. Hej, nejaká zvládacia. Zvládacé strategia, ktorá v dano moment je impriněsi, nejaký pocit uvolnienia, alebo zrazulúcíť a svoju hodnotu, alebo veď a vyúžidne, jak viací svojeke a pacity, a na tomto ako by nie samo môseben nič zlehej, že cítí svoju hodnotu, a pobít s chopni meď nejaké kontakty, a tak, čiže toto by chcel každý, to je v Koriekl. Te da samozrame, že to to má má nejaké negativne dopady, ale zgor ideme v tom psychotrauma toľký zkon pohledie po tom, že a kem nejspousobí, ako môžeme posilňové tie zdroje toho človeka, aby on sa k tým to pocitom moho dostávedť a iným smerom. Čo všetko svoješte závy slosti? Stohto pohľadúle, bo toto bolo pre mňa celkom pre kva pujúce, kde som si zacala stohto úhla pohľadú čítać o rozných závy slosti, a že ten zoznam je v podstatie čokolveg môže byť závy slosti, čo nám prínáša to uvolnienie, alebo nejaké také odpojenie od pocitou, ktoré máme problém zvádáť. A ke sú další je prikledi? Ano, závy slostiť, da nie je len, ako ho, alebo fejčenie, alebo káva. Pre nekoho je to jedlo, pre nekoho sú to video, hry, pre nekoho sú toházárdné, hry, pre nekoho to može byť seks závy slosti návstiach. To ako vizema. To nemáme všetky. A koniemy, nemí som sa teda. Myslím, co takže, a keď človek potrebuje strídeť. A ako keby ty hpartnerovne neustále si doplniať. A ako si nejaké tam pocité, a také na budiní sebeho. V tej neru rej sústavenie, nie že by sme ako, že by vôlo normalne by je osaná. Čiže je to návze ako, že čokolovéť može to byť nakupanie cedeť, alebo prostě nakupanie oblečenie, telefónie, elektronika. Čiže v postate závy slozie čokolovéť, čo teraz mi prines je ten lepší pocit, ale v dľhodobom horyzontie mi to vytvára večnou problém. A hlavne je v tedy som závy slákeť, nemôžem to prerušiť. To spravne napriek, to môžete jasom si vedoma to, že mi to škodi. Prostě nie dá sa. A ako sa da porozumieť ľudom, ktorí sa spravajú mocenský, a presadujú sa na ukor iných, a káje tam súvislost zminujem zážitkami? A no to, boháte skúsonosti, samozrame je tam súvislost zminujem zážitkami, a večnou je to tak, že keď človek potrebeme tu kontrolu, a potrebeme tu moc. Lábo aj závy sa znamoci, vlastne existuje. To znamené, že asi v minulosti samusele o cíti bezmocní, ale museli tam byť nejaké momenti, že kedy toto tam bobezne bylo prítomné, a že vlastne toto je nejaký pokus o vyriešenie toto celého. Ale je to pokus, ktorí prínas, že útrepne hlavne toto mohokoliu, tým ľudom samotným často ani až tak úplne nije. Do tejto kategorie by ste zaradili aj to, čo mu nejaká konvenčna psychologie, a hovoriná arcystická poruha osobnosti? A no, a no. To vlastne poruha osobnosti sú večnou také, že trebí to okolie, a mene je ten človek samotné, jaké te da samozrejme, že sú dorôzné miery ľudia ako keby takto usporia daný. Ale tak týže to nejaký pokus sprežiť, to státie. Žunie nejakoto súvy system pribejhom třdy. Vidila som takú definiciu, nárcystický poruhaj, že je to vlastne týž v forma závy slości, v tomto pripadie od externej validácie, od neustáleho prísunu, utstý, odsenieť a pozornosti v nímatie to takto. A je to čiérnadiera, nieko niž na čiérnadiera. To nemusia byť ľudia, ktorý náprvý pohľad býpo, so byli nejakó, že mám nejaký problém, že to byť velmi očarujú cí ľudia, velmi často esu, abyž nesúbou funkcí a vidíteľný. A no, ale po to ľudia, ktorý si vážíme. Ale tam je to miesto, kde im sa može dostávať toho sií tenia, ale ten problém taký, že to nímako nic. Je toho streba stala, viedzaviať. Čo bol oto zranie nie je pri takom to človeku? Prikladne a kímáte spráksa, kde ste tomu prišli na koreň, že čo zažil v děcle? No obvíklete ľudia velmi nepridú. Do terapri. A k sú primoci. Ďastup rýmocy. Ďak je už stratia, potom už je to problém. Často je to napríklad odmyjet, noť je s jedna napríklad o můžov, že keď od jeť odmytni, a nie ma ich zaníč. Často sú to děti nárci stických rodíčov. A keď je ní ráda používam, nieco dejaké diagnostické nálepky, ale večno je to naoze, takže je to trávmi v tom rodo strome, a k niesut, výriešené tak sa pre nášajú. Takže súvisí, to z tím, že nie dostalo sa vdect v tomu človeku dostatoczného takého uznanie, a takého, že těšíme sa, že tu existuje, že vidímeť a vnímemeť, a možete sa prejavovedť. A že máš v rýmoctu, a kým si. Máš v rýmoctu, a kým si. Nepotrýbuje řukazovadnečo, a no, a no, a no, a no. A ko sa divate na ljudi, ktorý páchajú násili v blíských všechoch? Celkovon násil mi ľudia, akaj tam súvislosti. Zděc vom. To som možno, nie podala tak celkom do podrobné, že ta reakcia na oho rozenie, alebo také típí reakcji, ktoré sú vrodine, tak sú budť utok, ak je to niekdo kdo je potencialne, slapšie komí. Utiek, zamrznutiek, je to, da to tam priklatoho dětjetká, alebo, ak už sa úplne vyčerpáme tak vlastne kolaps, ježe úplne podrobne je. A ak nie ma mi a spracované, nie ak je také to zažitky, takého to típúžo, kde je zrosť som boho rozená cítia, som sa bezmoň sa boho to mimo kontroly. Tak ja možem, ako by úvia znutť, v niektoréjstých ktoré reakcji prežitia. A to uvia znutie v tej nevlivej reakcji se može takto preavoveť, ako násilne správa, niečiž na akýkolvek pocidohrozenie, vlastne tu prvou automatickou reakcíům a ten človek takutou, to je ten pokus, o nejaké riešenia, večšnou ten model vstěho, že v ktorých vyrastá, je taký to, že to nie bývaj ľudia, ktorí sú z nejaké pokojnej, laskyplnej rodiny, že je to večšnou niečičo, ni zažili a videli, a teda sa im spečati lože veci zariéšia takto, a keď sa chceme cítí bezpečne, tak nezabiem, ja zabijú mňa. To to je ale zájma veľbo, kedy je teda násilny otec, vočiť jeť aťu. On má tam prevahu fizickú, emocionalnu, ako sa može cítíť vôgrození takýto otec. A akože večnou, kedy násilny vočiť jeť aťu, to znamená, že nie je je v tej prítomnosti, on lobe toto, čo je od pretuť rám múlti pické, že vlastne, aťu nie ma čo ekspracovanú, tak potvlíom nejakého spúšťať, čo sa ocitá výnom pribehu výnom čase. Čiže nie je v tej prítomnosti, a nie v nímá to, čo to diete a konkrétne tam robi, ale je mosa to spojí, to je pre nehalenne, ký spúšťať. Je můjemosa to spojí z tím jeho pribechom, a on sa oct nev tom svojom pribehu, a reaguje ako keby bol v tom pribehu. Týže to može byť, že on zažíval nejaký to típ ako keby reakcie, ja neviem keď niečo rozbil, alebo neviem čo, že bolom výne dané, alebo niekdoho zbil, alebo neviem čo z toho proste vzniklo, a že je mův sa automatické ako v ináš 4, to je ten to mechanizmus. V kníhe Healing Developmental Troma od Lorenz Hiller a Alina Pierre bola taká veta, že nie ojedinila, že ľudia, ktorý nie zažili bezpečnu stávhu, vezbu v dětstve, sa nie skorciť a dobre, najmekec v prítomnosti zvýrat alebo v spojeni z Bohom, lebo tie to pre nich plnia ulohu nepodmienčného prijatia. - A na. - Stým to sa strytavacie? To nevá veľký zmysol. Lebo ľudia si můsia nechad za dnejaké cestičky ako si doplniť to, čo sa im nedostalom a večnou práve z tím v stávzovýratami, alebo to daje in keď je to takas drava spiritualita, to može byť skutočne veľmi liječive, alebo to posový ako by na úrovní ani nie tagracionálne, ale ako keby priamo na tu emočnu rominu, že je zvýrata tam stýmulujú asi výučované oksitocinu čo nejaký to hormon lásky, ktorie veľmi ochranný a oni sú plné v prítomnosti. Je to veľmi částý spôsob ako sa napríklad účia ľudia upokojoveť. A k nemejvo koľ seba iných ľudíte, tak ktorým by tak dovo veroveli, alebo z ktorými byvoli bezpečný. - A zvýratami im to idě? - Rozmišlam či to v prípadienie, ktorých ľudí nie zahádza do takého extremu. - Extremu zmysla, že nie viem dôverovať ľudom na okolo a dôverujem bohu. A kľi by výjadza ko tým ľudom, že či v prípadienie ktorých ľudí, potom to ako keby náboženstvo, alebo to výadre nie, tým to smerom, niejto čo potom aj vydíme v overejnom priestore, že boh je dôžitéši ako v stáhy z inými ľudmi a to, čím neublížujem svojím spravaním. - No ja se mi si mže. - Że ta otázka spiritualiti je tak velmi in tým na otázka a že nao zaj ide oto, že či to robi to človeka ako by lepším človekom, alebo že či je to niečo, čo je na úžitok aj preto človeka, aj preteho v stáhy, labov podstate aj každa, možno nie spiritualitála náboženstvo, može byť zne úžite a može byť zapelne do nejakých chorobných spôsobou mislenie, ale to nic nie hovorí ako by ost tej skutočnej spiritualiti, že to je čo posledže človek dokaže urobiť čímkolové, že to je tak aj daj vštrutým nepoľží. - Ale to týž znamená, že je tam niečo za tým čo nie je spracovaná, a čo sa takto pokusá, on neakoriesiť. - Hej, vď atskrát je spômenuli, pojem nie spracované pocitia Jin ja, alebo nespracovaná trauma. Čo to znamená žijený spracova na ču prasný tim chceť auť. No to válužite autaska. To znamená. náž, že to nabudenie z nejakého minulaho zážitku, stále pretrvava v nervové sústave, to znam, že sa neuvolnilo, lebo keď níčo normálne spracujeme, to znamená, že zoberyjeme si to zážitku, to čo je to ponaučenie, to čo pre nás dôležité pre budúci život, a ostatné půjšťame prečej. Žedáme tomu pripíšeme tomu nějaký význam, a tak si to uložíme, a nie ma to ten nábo, nie zatážuje nás to, že je to spracované strávili, zme to pametáme si, že sa nám to stalo, ale nevírušuj nás to, zme mudrejší silnejši pokračeme dalej. A nie spracované znamená, že niekedy si pametáme, niekedy si nie pametáme, že sa nám to stalo, a podvplívo mňakého spúšťeče, to znamená mňakého podvětu, ktorý sa podoba tej situaci, ktorú mňa je spracovanú, sa dostáme mňu lajú dalo stí. To znamená, že neviem podvplívo m toho, že kriči na mňa še v sa dostaniem do dectváci, tím sa ako pedročna, kedy vlastne mňoť je znamená podobne kričal, a ja skutočne v tiele prežiú vám to na budenie, ktoré pátri tej pedročnej, a nie na budenie ako by do spélaho človeka z očívočí šejfoví, a tknaní viem sa ani branť. Čiže nie spracované, že nie reagujem ako chcem, ako by bolo zdravé a primere ne, ale bože reagujem tak ako by som nie chcel, a nie možem si z tím pomodť, a bo zámerzným, a nie viem sa povnúdějem. A zájma vebej prišla aj racionalizácia, ako obraný mechanizmus v rámci ktorého človek najdje pre nepríjemné pociti ako, že racionalne vysvetlenie, ale výhybasa skutočné mu vysvetleniu, či mroby svoje pociti z nesíčelniejšimi, na to tomáte nejaký priklad spraxe? Nie viem, že čo úplne tím, a tím mislíte. Ako keby snáha hladať, a závecami nejaké vedecké vysvetlenia, alebo prostiracionálne vysvetlenia, a pri tom skutočnosti išlo, tože napríklad som sa bála, ale bože, ja neviem, ne súhlasíla som stým človekom, a nie citila som sa v jeho pri tomnosti dobre. Aho, rozmiem. Akože ten priklad ná také to ní, čo je výhybava v stěhové vezba? To može by to, že napríklad v terapy z nekým sajdeme dotykej dneakých emocí. Čo je vem, dajme to može hnev, to je taka popularna emocie, ktorá se, akože už jené často problem kľa by je drôvete, a dovolíciho. A ten človek predjed je do nejaké intelektualnej uvaj. A záčne vahovoriť o tom, že ale veť, ja si to nemôžem dovoli, dlebo v minulosti to bolo neprípustné, a tým, že ja odidem ako by do tej hlaví, tak ja o ten hnev tom těle se nepostaram, že možem o tom rozpraveť všeléko kvytne to, ale to mi nie pomože. Hapem možem filozofové. V týkni, jak to rúsom spomínala, bolo aj to, že odozvaná traumu može byť zviše na tendencija robiť projekcie na prostredie. A ke sú to projekcie? Čo tým človek reješike to robí? No, tým, a sponje to tak, chapem sú mislana tie okulia re, ktoré neká udalozť alebo seria udalo stínam na mnásadí. A cesty okulia re mi sa pozrame na svet, čiže keď je mám pocí, ktoré svedie niebezpečnom je to, a ja som ta obeť, ktoré sa budúť jeť i bez leweci. Tak ja budem vnímate čokolvek, čo sa budete jeť v tomto svetle. Čiže keď pěnám niekdo mi powie, že ní na nějakú môžia dost, tak ja si to otočím proťi sebe, v zmýsla, že ja teda s nímám naozaj hodnotu, a možno, že sa zrúťím stohorovno, a budem trpieť tým, a pri tom ta skutočna situacia naozaj nemusibi taká, hej, že ja pripíšam tomu človeku iné umisli, ako tam skutočne sú, takže obe ja pozaramť se z nejaké okulia re, ktoré mi nedovolujú být v kontakte stuto a teraz spritomnostiom. A do akém mery tam zohrava rolu zase raz to našie nastavení a takáň a ká odolnosť, lebo rozmišla som na tým, že pokyál človek cíti, konstantne nejaké také niebezpečie, alebo je ekstra na budení. Tak možeme tendencí, ako keby hľadate stále zdroj toho niebezpečia, a tým pádom sa na hvilú pokojkeť ho nájde, ale vlastne v vômgranie to može vytvárať problém, lebo to niebezpečenie ubuda, alebo ten pocit, ktorí človek má. - Hej, no to je vlastne vydě je tok vičer paniu, to je prestne to, že ak mám tývecíte, de nispracované tak ten problém, ktorí mám je být náo zaj v prítomnosti. V konta kte ste im, že akúto teda náo zaj je, lebo kete mám ten alarm zapnutí to je ten to priklad, ktoré si pohodali prestne výadru je to keď máník do veľmi cítli vytu, a mi k dalu. Tak tá nám zvoní pri každom podnete, a to je náo zaj ekstra mňa vičer pevať, júce po tom preto človek, a čiže tam po tom asi bez nejaké terapie je čiško dosi hnoč nejaký pokrok, ale težo lnočnú čiť tu existuje. Pominatiečen alarm takie to niečo ako keby, ja neme muha udrela do auta spursi sa alarm hej, že onične ide, a reaguje tní je pymé. Ranguje ako keby sa dělne, a kega roznoveť iné. Hej, čo teď a potrebujeme zažiť v dětstve, aby sme boli v poriatku? Ako traumatizovaný dojstej měri zrejme všetci, ale čo potrebujeme zažiť, aby sme boli relativne v poriatku, dajme tomu. Myslam, že na začetku živo, ta je úplne od začetku, je veľmi dôležité, že abý sme sa cítili výtani, ale to nie znamená, že výtani samáme cíti, až odvtedy odkedy mítove mňa ko slomne vormulové, ale a k samáma tieší nabábetko, tak vlastný to bábetko to cítí, a ta mama agie v pohodie, tak možno je v pohodie a pretolo, v matová partnera, takého, ktorie vytvára to bezpečne prostrady, alebo je to te dálásky plný vsiach, čiže už ten začetok živo, ta je dôležité, aby tam bolo nečo také, že tiešíme sa z cieba, že možeš tu být, možeš sa preavováť, máš svoju hodnotu, a že tamto spojenie od začetku je prirodzane možne, te da mendejme toho a diety aťom na začetku, že aj pohod je veľmi klúčový, aby tam moho obitankon, takto, že nakoržu, aby sa mohli tam výlučové četkite prirodzane hormoní, ktoré tamte da má je ubyť, aby tam bolo ten lásky to ný pohľad, aby tam bola ta hravos, a že vlastne od tohto se to začina odvijedia, od tohto se začina te nervova sú sava budoveť, pomocoutí hreakci, tej mami, a potomte daje toho odsa, a od tých blíských ľudí, na to, čo to diety ať ko vysiela. Čiže, kyt tamte hreakci je také sú, že oni ho vnímajú, dovolujú mu abici tilo, ale zároveň ho aj regulujú, čiže tam sú preňa ho pretože oni majo už tu môzgou kôro vývinu tu, a ono ještě nie má, takovno potrebuje, ta jeho neruva sú sa potrebuje ty podnjeti, ktoré sú ty ukludňuce, ktoré ukazujú, že odkijal, sú ty hraníce pokjal, na to, aby to potom sa mohlo na šterto vydaje, u toho diety ať, kačiže, ja se mi si mňa naozaj, že to renné obdobie je veľmi duoložite, a po tomu, že sa odvíja neskvor, takto už násada, ako keby na ten aparat, ktorí tam sa vytvoril. S toho, čo sledujem takto, čo s pomínatie je veľmi zgodne, aj s aktuálnym vývojom v oblasti neurobiologii, s tým výskumom, ktorý smeruje práve týmto smerom, a je pretože zároveň máme psychotrauma tologia pre mňa, ale chcem sa ještě prísta vidiai pri partnerských stjahu, lebo vôšel beznosti platí, že čiim viat sme zážili zraniení v tej primárnej v stjahuvei vezby, teď da vo vezbe zrodičmiaľ, bo ľudmi, ktorí sa v nastarali, kdy sme boli mali, tak tým náročnejšie je potom pre nás partnerstvo. Čo to znamená? Znamené to to, že každý se prínasť ten svoj batvoštik do toho v stjahu, čiže to, čo mňa tie takto si tam príniesieť, to tam zázračne niezmi z nie. To, čo je dôležite, že nako okotomáme zvedomene, nako okotí partneri už nejakou sú trochu v mieri zosebou a spomvedie, že ktoré máte zrenitelné oblasti, a že či sa potom v tom v tom svojem životie stretili z niejakimi a pozitívnymi ľudmi, ktorí nejak ich dobre ovplivníly, aké majú zdroje, čo majú možno, že už zágojene lebo, a kto to tam tam bolo, tak vlastne keď ma čo ekspojenie zosebou, tak potom možeme ať chveliť ne spojenie aj steam partnerom a možu tam zdielať to, čo v nich sa děje v bezpeči. Čiže tam dějo to, že aby to nie bolo za plavujúce, keď niekdo prežioť neké mocie, tak aby oni mohli sa oto dělíť v bezpeči a v nejakom súciť a laska voľsť, ktorý tam vstjak sa úpevnuje. A lág je to tak, že nieme to nejak zvedomené a nieme čo sa s nami děje, a ocitáme sa výnom pri behu, tak potom nieme može byť tam ten kontakt výtomnosti naozaj kvalitny. Olavo reagujeme na nečo iné z inaj doby. Si pším, aj taký staú, že čas ľudí sa ocita v novom a novom vstjahu, a objavují sa tam potorovnaki problémir. Ako keby si nevírie, šilí nektoré sa vôje traumie, a vlastne opakuje sa tam pribe, lebo možno zrkadlí a niečo, alebo sa v niech niečo objavuje 3g spušťa, čo ještě nemajú záhoje na výliečene. Tak sa podme po rozpravať o uzdravení traumii, lebo naša situacia nie nemená, ako výzera úzdravé nie traumá. Ďčo potrebuje človek na to, aby sa uzdravil? Tým, že trauma, alebo týto zranie nie vznikajú v vstěchoch. Tak potreb je človek také bezpečné, dvové rychodné, laskáve asúcitné vstěchové pro strénie na to, aby sa moho záčet pozered na to, že čo tam je to zraniené. Často to aj trevanie, jaký čas kým, to záčně nao záži veď, že to to je nejaké bezpečné prostredie, že aj kým najděj nejakého možno terapéu, alebo terapéutku, z ktorými sa tak cítí. No a potom potrebuje byť brany vážně z tým, z tím, z tím, z tím prichadze. A v ním, ať, že sa na neho pozraju ako na človek, ktorý ta mánie, ký prive, hanie ako na nejaký problém, ktorý mánie kogo, kto je nezrelí, alebo nejak, to prosti nie zvláda ten svojí žímot. Čiže potrebuje skvor, alebo to dá sme ten to našu psychotravo metologitky pohľad skvor príneša v ním, a nie tých zdrojou toho človeka. Že to, že on je s nami v myslosti, znamená, že on musíme dnek, strategie, naprežitie, že niečo mu muselo pomôť. Pozrajame se na to hladáme, ti je zdroje jeho silí, ktoré by možno boli použitelné, alebak ich tím, až tak veľad, tak sa snažíme ich budoveť, a potom už keď je taký stabilnejší možno. A trochu je oboznamený z tím, že mánie k emocie možno, a že teda moa mánie nejaký vplívne, te moce, že može se naučiť s nimi tak bezpečnejšie zaobchadzeť. Tak potom sú spôsobí, ktoré pomáhajú spracovť, tie zažitky, ktoré tam ešte stále žijú v tom človeku. A keď ste povedali, že človek potrebuje byť v bezpečných vstjáhoch. Tak čo agie niej ktoré vstjáhu, ktorí je disfunkčný, napríkať z partnerom, alebo rodiť, že se k nemuspravajú zle aj v do speloztí, može je neviem chodit na terapiu a uzdravica aj keď vstjáhoch zotrváva, a pokračuje vlastne tania kažíka na lebo neaká firma z leho zaobchadzania. Kieď výhľa da pomôt ten človek, tak znamená, že má nejakú oblast v sebe, ktorá hodí je k uzdravenú. Roztí, že tam má má niečo nejaké zdravé silí v sebe, a potom taterapia samozrajme sam musí príspoľ osobiť te jeho každodnéj situácii, a teda ten fokus na začiatku je, aby on nabral dôste toxil, a vysadostal do nejakého prostrie, ktorou je preňho menia i teda toxické, alebo spracova veď niečo čo je ekstremne boláve, pokiaľ ten človek nie je v seči, by i báho mohlo poškodíť, pretože on potrebuje být vongu, ako keby sto ho niebe spečenstvá, byť sa tie veci mohli hoidno. Ako veľmi sa da uzdravić? Čo je realistickiecký cel, kedy niekto traumatizovaný? Určite to závisi odmiery traumatizácie, ale skústte to nejak opísať? To je zapeklita oto skala, alebo neviem, že ako vysmete mohli kvantil, kvantil, ale ako že je rozmi, že čo asi mýsliť je. Ono je to tak, že traumatizovaný doni a kemieri sme všetci, hej, že čo kovek, a grobíme niečo to da čo nie úplne sme z tým, v pohodie znamená, že zátym niečo budiečo, nieme sme nejak veľmi strávene. Tam naozaj idě oto, že nakolko, aj ten človek nakolko je otvorne sa do tohom investová, ako by do toto terapéutického procesulovní, to takže príde niekde a tam na niom sa urobní nejaká procedúre, akože sa vilyči a po tom ho zobudíme, hej, že to takto nie funguje. Idě oto, že teda ona by se naozaj citil, teda bezpečne tak ako som spomínala, že vlastne vnímame toho človeka, že ony ten expert na svoj život, on vý je najlepsi čo je mu robi dobre, čo mu nie robi dobre a mizme experti na tu terapiu a na nejaké nastroje, ktoré máme s nimi nejaké skúsenosti. Kteď v tej nervové sústave sú lepšie tie podmienky, hej, určde, že závy si odmieritej traumatizatie, ale sú určite spôsob, ktoré pomáhaju vyúží vydajte to cielo na to, abyte nábojstých traum sa uvolňoval. Tak tam si myslím, že sú veľmi faszinujú, co tie výsadky, že dá sa zravidná ozaj veľmi. Tam idě o ten proces toho oslobozovenie sa toho človeka, preto, že ak v sebe nosím nejakú minulosti, ktoré má vlastní, ak ktoré vlastním moje reakcie, také ní je som slovodný, čiže često po tom nieme mná vyber, aké záčním zážívať nove zážitky podčaste teapie, ktoré možu byť o mikro, najpro, že v někdo má berie vážně, niekdo má aj počuva, niekdo má aj vydí. Tak to meni tu neurofiziologiu na irvové súvstave, a ja vlastnie sa z tych stary ich veci učím novým ako by spôsobom. Čiže záčiť nám tam vydidne, a neľa významí, také ktoré má viat posilňujú, čiže ten výsad oge je potom názaj, taký, že ten človek je slobodný, že odchad za zňakých toksických prostradi odchad za toksického zámecnenia, od toksického partnera, viat vnímá svoje mocie, a viat rast je, viat sa prejavuje toto všetko je možny, ale samozrejme, a ki je ta neurova súvstava veľmi silno zásiahnu, takže tý je zranienia boli ranné celata štruktura, ktorá tam sa vytvorila je komplikovaná, to sú takéte komplexne trauma, mi tak tam to nebo je trváť pedań še sa djení, a je to trváť 19-12 rokov, a tam je rátoho uzdravenia samozrejme je individualne, že niekedy je už dobrý výsledok aj tokeč človek dokeň, že prijať všetko, čo vsebe vlastne nosi, všetky tie svoje stránky, a je kedy nie v je úplne možno zméníť, ale že viesnimi byť viat v mierii, čiže je to taká dimenzia možno celá jedna čo sa toho uzdravenia tika a tých možnostíno. Človek si svoje traumi, nemusí pametať, alebo nemusí rozumieť to, že to čo vdeť s tve zažil, bolo traumatické, alebo traumatizujúce. Na interneť je som napríklad veľa krad videla ve tú, že názrodiť čia byli a dnesme v djaká tomu slušni ľudia. Takže ma zaujma, že čo by va vživotou ľudí ten moment, kedy im zvikne docvaknúť, kedy im prijde, že to, čo zažil vťetstve nie bolo v poriadku, a že to ma v plýu na ich súčasnosť, čo zvikne zméníť ich perspektivu. Utrpeň je, že kedy sačuť mať teškosti, že sačuť mať bude v neko zastavia i batele sna veci, že záčuť ma bolestiať, ale pro se nieč, čo čo mu nie da sa negrózumieť, že odkial sa to tamberie, alebo po tom tie toť ažkosti, ktoré už zmes pomínali, že nie ma nekurá dozožívota ten človek. Čo napríklad rodíčoustmo, lebo faktom je, že človek to rizáživa v dete tve traumu, tak asi si nie od naša do dôspelosti nejakú tu svojuť deťskú perspektivu, ale zvikne obhajovať rodíčou. Čo sa nami robi rodíčoustvo, stochto o hladu, kde da vidímeť deťi a zrazu vidíme, že bože veď ako, že to deťa si nie zasluží, zle zaobchádzanie, prečo pri sebe som také niečo toleroval, keby som to níkde ne toleroval u týchto malých deťi na ih risku, alebo u svojich deťi, bývaj to to nejaký taký moment precitnutia. To určite, že bývé moment precitnutia, alebo keď už je človek taký ve domejší, tak sa snaží, kdymi svojmi deťmi teda inak zaobchádzať tak ako ste tohovorili, a vtedy prichad za ten moment, že kedy sa otvárajuť teveci, ktoré je músa stali, ktoré nemuseli byť prijemné, a tedy často aj sa rozhodne preto, že chcete to sprácoleť, obo chcete da nejakú pomoc v tomto o hladie. Lábo ten vek deťi je často spúšť, a čo mňe stalo nečo, keď som mala 5 roková moje deť, a teraz má 5 roková, tak môže sa stát, že zažívam neké pocití, ktorým nerozumiem, že prečo ich zažívam a zaťažujúme, a je to vlastina ozaj to, že sa mi ozívajú te moje bolestí, ktoré neboľ joši trena nejak v tom čase. Tak ako to je da tak praktický vizera terapia, ako si to máme predstavíťa, možno aj v porovnání s inými týmým terapia, ako vizera terapia, ktorá ber je ohlad na traumatizáciu. Tak je to terapia takáže informovaná tými traumatickými udalostiami, to znamená, že nás zaujíme, čo ten človek zažil už úplne od začiatku, ale jeho rodiný pribech a možno nekdy je generáci je do zadu, možu tam byť zaujíme ve stopí. Ale nás aj zaujíme čo pomohlo, že čo sú tie zdroje silí, čo v tom aj rodo strome boli také veci, za ktoré zviedšlovek možno aj vťačný, že ty predkovie mali nejaké kvality, ale bani je čo čo im pomohlo, že ten rot pretrval, ale v tom osobnom pribechu, že čo boli tie veci, ktoré im pomahali keď im boloťaško, a často nachadzeme tam velke bohacstvo, ktoré potom, ktoré z tým človekom skúme, tak často už aj samotné to skúmenie, tý zdrojou je posilňu, čo to je, čo trošku možno odlýšujete mpsichotravo metologický spôsob od takého klasického, klimickýho psychologického zamiere, na tu patologiu, čo na to čo je chore, na to čo je problém, na to čo ten čo je nie zvládol. Je zvládol. Jej labo toto keď si prestevť už nikdo vám hovorí. a výstě klient, tak zosebe a si nie beteš máť pocíte, že máť nekúhodno tu a že. - Prže vlasti tam je posilné. - Neposilné. Čiže mi potrebujame toho člověk a pocíme od prvej sekundi, od kedy on priděto te měsnosti, ale samozřejmé že nemôžeme to prehnáť nejakou labatíto ľudia večinou, ak sú nejakou názaj, že kompleks nezraněli nesu zvignuti ani na nejakú pozitívnu spetnu vesbu, alebo tak, že už je to, že dokaže výdeřeť z niečím aj pozitívným osobe je nějaký krok. Ale toto je to prostrédie, také terapély dické, ktoré ví tváreme, ale te dáokrem iného, potom se zamié rame vám na to, aby ten človek rozumel tomu, čo s ním sede je, čiže sa s ním rozpram tak ako s vami. A hládem, že čo můsedí. Jej, alebo potrebuje on meď nejaké výsvetlenia, že čo sa to děje, a potrebuje meť spojeniect v tomto, aby sme vlastne dvá ja eksperti, ktorí sa zaubera, aby sme pomohli taj zranie nejčasti, labo ten klientie, takte da ekspert na ten svoježívo, da terapély na tu terapiu, a potom v nejakých momentoch, kieť sa použijú určite nástroje, ako napríklad, daj to metoda, ktorú mi tu na Slovensku učíme, to MDR. Tak to môže úrýchliť celkom ten proces toho spracovalne, alebo tam je zapojená tělo věc, a v tom těle sa ten náboj zdržiávanie nie, nie, nie, kdy v misli, alebo v nejaké abstractnej prosti rovnie. A potom pomáhame tomu človeku, aby tie nové pohledy, ktorým do spel, aby ten nový zmysel, ktorí na hedze, v tom príbehu, aby ho bol schopny využiť v tom životě svojom. A teď zprévedzame do kým on to považuje za zmyslupone, ale on si definuje, že kedy je v takom štádi už môže teraz skúsiť cám existovéť, ale věže, ak bude potrebať, že môže sa vrátí dnes, peď ja je to nie je to takéže ukončaný línerny, nejaký proces a už nikdy by ten človek nieme hoľu sa obrátíť. A dása uzdraví dají úplne bez terapie, bez tej bilateralnej stimulací, kedy človek v bezpečnom vstjahu a starasa o seba vzmysle, že ja nie viem medituje, portuje, má čaz na seba tak dochad za kniaké nuzlepšeniu, alebo je potrebna ta intervencia. Tak zaviesi od toho, že čo to je zapríbech toho človeka, a že čo sú tie těžkosti, a kego charakteru, ale rozhodný, že ať je on zapejný vňaké komunitia, ale rozhodný, že ať je on zapejný vňaké komunitia, vňakom vstjahuom prostredí, ktoré láská vebe sppečné, a že on prostě hlada si ty svece, stíčky tak tých cizdi návzej mnoho, že nie chcela by som to formulové tak, že kdo nie vyhľad a terapil tak je strátený. Návze, niekedy možu pamoť zveci, o ktorých ani býzmenie túšili, že niekedy ať nejakú terapil záčneme a ten človek niečo si nájde také svoje, kúpí si možno psa. A je to vyriešene ten problém. Čiže terapia jedna z možností, ale je veľmi veľa lieči vých iných faktorou, ktoré te možu vplívať. Veľmi ma zaujíma takto na záver, ako sa zovšitkym týmto poznáním, dívate na verej nedyanie a na ľudí vo verejnom prehistore a konkretne, a je chceme niečo získať pre seba toto otázkoľ, lebo ma zaujíma, že ako hladáte rôvnova humetzi súci tom a nejakými opravnienými požiadaľkami na ľudí vo verejnej sferé, ako novinárka odkedy registrujem traumu zdectva, alebo traumatizaciu ako takú, tak súcit nější sa díva maj na ľudí, ktorí sa správaju problématický. Ale zárove niekedy cítím, že tam možem naražad na to, že ako novinárka už neviem, ma taký ten ej, že ízť po veci a sledovať verejnej zaujiem rôvnako, poviem to takže kdrsně ako v minuosti. Čiže ako balansovať medzitými to dvoma vecami, ktorá je súcit a na druhej stranenia, a ké opravnie nepožiadaľky na ľudí, ktorí sa napríklad správaju toksický diskunčné k iným. A no, ja si mýsim, že ten súcit sa nevielučuje z tymi požiadaľkami ale. A hlavne si mýsim, že je to něký priznak tej to celej spoločnosti, že sme sa dostali do takého štady, že je možné, že ľudia, ktorí nejaké veci, a si niemej úsprácované úto nie, že vlastne sa dostavaju do takých mocenských pozící, ale to nie, ja si mýsim záluži to v Slovenská, že je to tak vše obečne, že tamo, co priťa veľudí, ktorí niečo si potrebujú ako by doplniť, a ani nie viedia inak, že viedia z tým zálobcházať iba, tak to, alebo to to tým to si oni ako by je obnovu jútu rôvnoľáhu, ale samozrejame, že si nie mýsim, že ako že to je niečo, že nejakol ječive pre nás ako spoločnosti. Hej, že pre mňaj to sygnal, že sú asyniek aj kolektym netrávmi, ktoré tu níkdy nie boli discutované, ani nejakovíliečne, a tý je po tom spôsobuju, tože po tom sa dostáme do takých to problémov, ako je by ten skutočny kontakt z ľudmi, a ako je by aj spoločné, bláho, alebože robíť, niečo prevšetkých, a dokazať dávať, a zaujmeť sa o to, že aké to budie prekoho, že to to nie je nečočo by bolo nejak vizdvýchované, alebo podporované. Já som zateľ prišla na také riešenie, že sa snažím dávať, čo najvěc pri jasť to rú ľudion, ktorý nás ovplivnujú pozitívne, a podporujú naše vnútorne zdroje a našu ljudskosti. Tak vám djakujem, že stejú podporilíť nezvi, a na závernam odporučť nejakú dobrukníhu. Také, ja djakujem veľmi, bol to veľmi prijemné zážitou, ktorý to sa vám jasť a skončím, teda to okniho, ona výšla včiští ne. Je to okniha takého hoľandského, terapel, tak ktorý žuje v Amerike, je dôleži tým človekom v tej psychotrámatologického, bo hlastí je to besel Vander Kolk. A včiští ne, tak néha sa vôla těloščí tá ráni, a v Angličci ne Badiky, Ibsdeskor. Viburne, ktorý je vám sego to poručeniu, a na závereští na povocť je jednu veť, kde možu ľudia sledovať vásu prácu, ak ich zaujala. Veť stranku mame ako slovensky inštitu, tp. psychotrámatologiu a MDR. A my si si, že je to BBB, MDR, običen na pomočka, si PBotka SK. Tak tam sú vzdelalať si akcie, a je tam aj zoznam ľudí, ktorí prešli našmi víc výkmi. Takže je to už točna stranka aj preklientou, aj pre kolegou. Super, děkuje. Dnes som sa rozprávaľa z psychologičkov a psychotéra pevdkov. Katarino kárasovou. Děkuje mže ste porčuvali podkáz lúdskost o vplíbe rodimi, spoločnosti a kultúry na mentalne zdravie a těším sa na vás o týždén. Nova epizoda vychá za každý štvrtok a nájdete je v napotkastových platformach Google, Apple, Spotify albo aj na stranke sme bodkáeska. Na výrobe tejto episodi som spolu pracovala z Janomáťkovou a Mojemenoj barbora Marekova. A kmi chceť napísadť, bude msa těšít a moja adresa aj lúdskost zavináč sme bodkáeska. Aksa vám podkast páčí, možeteho ohodnotiť a svoj komentar možete pridadej v podkastovom klube dzielníka zmená Facebooku. Asi máte radi informácie, inak by ste nepočuvali naše podkasti. A kte da chceť viedieť, o všetkom podstatnom výmyslali zmeniečonove, každé ráno za vami príde nieľem podkast ale aj naš ranný briefing. Newsleter, ktorí je zadarmo a dozvěte sa z nieho všetko dôležité a gojště neodoberáte, spraud je tak na adresa sme bodkáeska, lomka briefing. Podkast v piatociek ten to rok oslavuje už šeste narodieniny. Můžem konstatováť, že pre nás lobuľ strát iný čas. Prícete to s nami oslaví dv. 26. majá do pračislaovského kácečka. Ište tam pripravíme v típne videjka oslovenských politikoha, bude mestíš z nich robiť s randu z poluť z Gabrielu kajte a rovou, Jankov, Kristan Kodybákovu a vaše kom dolejším. Precí už prestaň robiť s randu zoseva na zájí. Lístky najděte na piatociek bodkakom a bo skávame vás, ale z vaši dovolením. Všetkých vás lubíme, a kstě stálejka, ne da sa vám prícť. Da sa kupitej záznam.